Zo strany ľudí, ktorí sa považujú za neveriacich, som sa veľakrát stretol s názorom, že kresťanstvo a viera sú hlavne o pravidlách a zákazoch, čo sa smie, môže, alebo má robiť a čo sa nesmie, nemôže, nemá robiť. Aj keď my kresťania sa často bránime, že tomu tak nie je, v skutočnosti hraje v cirkvi kultúra legalizmu a morálka dôležitú rolu. Častokrát sa vyskytuje vo forme neformálneho vplyvu a nátlakových alebo manipulatívnych otázok typu: Už si odovzdal svoj život Ježišovi? Prečo si nebol minulú nedeľu v zbore?
Sexuálna morálka
Kultúra morálky prípadne legalizmu vytvárajú v praktizujúcich kresťanoch silné vnútorné tlaky. Dodnes si pamätám, ako som na strednej škole bojoval s tým, prečo nemôžem chodiť do kina alebo na tanečnú. Pre cirkevných adolescentov sa neskôr samozrejme pridajú tlaky v kľúčovej oblasti cirkevnej morálky: sexuality. Cirkevné vyučovanie v oblasti sexuality sa nanešťastie častokrát obmedzuje iba na niekoľko zákazov: žiadna masturbácia, žiadny sex pred svatbou, žiadne homosexuálne praktiky, žiadne kamarátenie a fyzická blízkosť chlapcov a dievčat (na našich mládežníckych akciách sa uchytil termín “biblická vzdialenosť” ako zosmiešňovanie tejto formy puritanizmu).
Debra Hirsch v skvelej knihe Svätý sex (vyšla v češtine vo vydavateľstve Biblion) argumentuje, že cirkev podlieha pokušeniu redukovať sexualitu na rovinu pohlavného styku a žije zo strachu, že všetci by to stále chceli robiť a že všetci musia hneď podľahnúť pokušeniu. Píše:
V kresťanských kruhoch nám často chýbajú oslobodzujúce príbehy – príbehy zdravých priateľstiev mužov a žien, ktoré neprerastajú v romantický vzťah.
Debra Hirsch, Svätý sex, s. 47.
Túžba po sexuálnej čistote je podľa Hirsch správná, ale spôsob, akým sa ju snažíme dosiahnuť je zlý, pretože:
…dospelí ľudia potrebujú mať možnosť zmysluplne sa rozhodovať sami za seba, nie sa len podvoľovať pravidlám nadiktovaným zvonka.
Debra Hirsch, Svätý sex, s.46.
Tento postreh je podľa mňa kľúčový. Sám s tým zápasím, ako málo príležitostí dávame ľuďom v cirkvi sa slobodne rozhodovať. Namiesto toho počujeme, že rozmýšľať netreba my sme za teba všetko vymysleli, tu to máš na hotovom podnose a podľa toho sa riaď. Bum. Koniec. Žiadna diskusia.
Cirkevné superego
Vyše uvedený prístup žiaľ vedie k tomu, že sa riadime podľa niečoho, čo som si pracovne nazval cirkevným superegom. Podľa Freudovej psychoanalytickej teórie je superego tá zložka osobnosti, ktorá je zodpovedná za tvorbu morálnych princípov. Superego je vlastne svedomím, ktoré si nevedome osvojujeme už od predškolského veku vďaka príkazom a zákazom rodičov. Superego určuje, čo považujeme za správne a čo za nesprávne. V prípade, že sa ego (to, čo chcem), dostáva do konfliktu s tým, čo by som mal (superego), dochádza u človeka k vyvolaniu pocitu viny.
Poznáte to? Pocit viny z toho, že chcem niečo iné, ako to, čo mi hovoria veriaci okolo mňa, že čo je správne? Nehovorím, že to čo chcem, že vždy správne. Ale …
… prečo by som mal mať pocit viny z toho, že si myslím niečo iné?
Že mám inak nastavený rebríček hodnôt. Iné teologické dôrazy. Niekedy mám pocit, že cirkev sa bojí toho, že sa ľudia vždy rozhodnú zle, keď im dáme slobodu. Prečo? Možno preto, že vedieme ľudí k falošnej poslušnosti autorite cirkvi namiesto aby sme ich viedli k samostatnosti a praktizovaniu osobnej spirituality, kedy sa človek môže slobodne v osobnej modlitbe, pri kontemplácii, pri čítaní Písma pýtať Pána Boha, aká je jeho vôľa a jeho cesta? S rizikom, že sa niekedy rozhodnem zle a následná reflexia ma vedie k poučeniu sa z vlastných chýb, pádov. Vedie ma k spytovaniu svedomia, k vyznávaniu hriechov. Nikdy nebudeme v tomto živote dokonalí.
Ako hovorí John Mark Comer, keď si má vybrať medzi cirkvou, ktorá túži po dokonalosti a cirkvou, ktorá túži po vyznávaní hriechov a pádov, vyberá si tu druhú. Aj ja si vyberám tu druhú. Som presvedčený, že autentická viera je viera, ktorá má svoj základ v najhlbšom vnútornom ja, kto som, nie cirkevnom superegu ako súbore pravidiel diktovaných zvonku.