Nedávno som sa zúčastnil tréningu koučingu. Na ňom som sa zoznámil so základnou metodikou koučingu, ktorá spočíva vo vedení rozhovoru, ktorého cieľom je pomôcť klientovi (človeku, ktorý je koučovaný) zamyslieť sa nad otázkami, ktorého ho majú naučiť sa niečo o sebe.
Tento tréning ma veľmi nadchol. Jedným z hlavných dôvodov môjho nadšenia bolo uvedomenie si, ako veľmi je koučing nápomocný pre lepšie porozumenie druhému človekovi. Dobrý kouč kladie správne otázky, ktoré pomáhajú klientovi v rozmýšlaní nad vlastným životom alebo problémom, ktorý ho trápi. Kouč nementoruje, neučí, nerozdáva vlastné rozumy, ale aktívne počúva, uisťuje sa, že rozumie tomu, čo klient hovorí a kladie správne otázky. Kouč otázkami odkrýva nie vždy objevený potenciál klienta. Je to ale vždy klient, ktorý sám dospieva k vlastným odpovediam a novým pohľadom.
Podobne ako koučing, aj terapia zaznamenáva v poslednej dobe aj v našich končinách veľký boom práve vďaka nenaplnenej potrebe porozprávať sa s niekym, kto ma vie vypočuť a nesúdiť. Ako mi povedali niektorí známi, ktorí navštěvujú terapeuta, práve vedomie, že niekto ma vie vypočuť a nesnaží sa ma hodnotiť, vyvolávajú pocity bezpečia a prijatia, ktoré nevedia nájsť v bežnom živote. Dobrým príkladom je aj český seriál Terapie z produkcie HBO, ktorý sa stretol s veľkým záujmom a mal veľmi vysoké hodnotenie, aj keď na našu dobu obsahuje nezvyčajne dlhé zábery na tvár terapeuta (Karla Rodena) a samotné slovné dialógy a neverbálna komunikácia tvoria jadro každého dielu.
Odvaha k priznaní si vlastných chýb
Koučing aj terapia vyžadujú od klienta veľkú odvahu byť otvorený a zraniteľný, hovoriť o vlastných chybách a zlyhaniach (pokiaľ ste videli seriál Ted Lasso, tak viete o čom hovorím). Priznať si chybu je ťažké, ale niekedy nám to môže obrazne alebo aj doslova zachrániť život. Pred časom som čítal fascinujúcu reportáž o kovidových pacientoch v USA, ktorí vďaka svojmu silnému presvedčeniu odmietli konvenčnú liečbu a zomreli. Niektorí z nich na smrteľnej posteli priznali, že spravili chybu, ale niektorí si stáli za svojím presvedčením až do posledného dychu.
Pridám ešte poslednú reklamu na streamovacie platformy. Pred rokom bol uvedený na HBO dvojdielny dokument o slávnom golfistovi Tigerovi Woodsovi. Tiger podobne ako veľa iných slávnych osobností sa nevedel v živote vyrovnať so silným tlakom na výkon a dokonalú imidž. Dokument pekne opisuje, ako jeho otec už od ranného detstva v ňom budoval auru dokonalosti a jedinečnosti s víziou, že sa stane najslávnejším glofistom všetkých čias. Tiger to síce dokázal, ale za akú cenu. Svoj verejný obraz dokonalého športovca a ľudského vzoru nedokázal uniesť a zrejme aj vďaka tomu spadol do závislosti na liekoch a sexu. Svoj druhý život sa snažil utajiť, čo sa mu vďaka medializovanej nehode a ženám, ktoré prehovorili o ich vzťahu, nepodarilo. Až keď spadol na úplné dno a keď sa zrútil jeho verejný imidž dokonalého človeka, začal sa pomaly vyrovnávať so svojimi zlyhaniami a podarilo sa mu vrátiť späť do reálného života a na golfový vrchol. Prijatie vlastných chýb a oslobodenie sa od tlaku dokonalosti sa pre neho stalo formou terapie, ktorá mu zrejme pomohla prijať sám seba.
Brené Brown je známa americká psychologička, ktorá sa preslávila svojím výskumom týchto vlastností a jej TED talk o zraniteľnosti patrí medzi 5 najpopulárnejších TED videí. Brene Brown pracuje práve s lídrami, ktorým ukazuje, ako je dôležité verejne si priznať chyby a vlastné slabosti. V opačnom prípade sa z lídrov stávajú dehumanizované stroje na výkon, ktorí sa odcudzujú sami sebe a druhým ľuďom. Ako píše Brown: “miera, s ktorou sa chránime pred vlastnou zraniteľnosťou, je merítkom nášho strachu a odcudzenia od druhých”. Inak povedané, čím viac sa bojíme ukázať pravú tvár, vrátane našich slabostí a emócií, tým viac sa odcudzujeme od seba a od druhých.
Tieto príklady ukazujú, ako veľmi je pre nás ako ľudské bytosti dôležité nehrať sa na niečo, čo nie sme. Ako je dôležité byť naozaj poznaný, odkrytý, inak povedané zraniteľný. Porozprávať sa a v rozhovore odkryť naše vnútro sú psychologicky viac ako žiadúce, v skutočnosti však stále narážame na to, že aj keď po takomto otvorenom rozhovore túžime, je v dnešnej dobe tlaku na výkon a verejnej pretvárky nedostatkovým tovarom.
Rýchla komunikácia = rýchle súdy
Mám pocit, že táto túžba byť vypočutý, okrem iného súvisí aj s problémami súčasnej komunikácie. Rýchla doba instantných správ, príspevkov a komentárov na sociálnych sietí vedú paradoxne k väčšej uzavretosti ako otvorenosti. Uzavretosti preto, že túžbu byť vypočutý sme zamenili za prezentovanie názoru, fotky alebo príspevku. Ako keby sme mali pocit, že verejná prezentácia nám môže vynahradiť nedostatok intimity a počúvania v osobnom rozhovoru. Nemôže. Naopak verejná prezentácia častokrát vedie k veľkému skresleniu, k nepochopeniu, k odsúdeniu. Skúste si spomenúť, koľkokrát ste v poslednej dobe narazili na facebooku na komentáre, kde namiesto vyjadrovaní silných názorov bolo cieľom autora položiť nemanipulatívne otázky s úprimným záujmom dozvedieť sa viac o autorovi a jeho príspevku?
Samozrejme, osobné rozhovory nevymizli, ale zdá sa, že je čím ďalej ťažšie sústrediť sa iba na partnera v rozhovoru, aktívne a so záujmom ho počúvať a nesledovať pritom notifikácie z mobilu. Je pre nás snazšie napísať kritický komentár na facebooku alebo zdieľať memečko, ako povedať blízkej osobe, čo nás trápi. Emotikony na sociálnych sieťach však nikdy nemôžu nahradiť verbálnu a neverbálnu komunikáciu tvárou v tvár.
Presun komunikácie do online priestoru so sebou navyše prináša jeden nežiaduci vedľajší efekt, ktorý úzko súvisí s absenciou otvorenosti a zraniteľnosti v komunikácii. Tým vedľajším efektom je posilňovanie tzv. sektárskeho myslenia. Hlavne facebook podporuje svojími algorytmami radikalizáciu postojov, čo vedie do uzatvárania sa do svojich bublín, ktoré posilňujú skupinovú identitu a vymedzenie sa voči nepriateľovi. Vidíme to v politických, náboženských a očkovacích diskusiách.
Sektárske myslenie je pritom v ostrom protikladu voči kritickému mysleniu, po ktorom tak veľmi volajú pedagogickí experti a vedci. Kritické myslenie neznamená kritizovať druhého človeka za jeho názory. Kritické myslenie znamená sebareflexívne vedomie si vlastnej podmienenosti a limitov, odkiaľ moje poznanie vychádza. Inak povedané, kritické myslenie vo vzťahu k sebe samému znamená načúvanie vlastnému príbehu. Z akých prameňov, tradícií a vedomostí vychádzajú moje presvedčenia? Keď si poctivo položím tuto otázku, vedie ma to k uvedomeniu si, ako je moje myslenie ovplyvnené výchovou, školským vzdelaním a vplyvom ľudí, ktorým dôverujem, niekedy aj náboženstvom. Prvým krokom k poctivej reflexii poznania je sebapoznanie, reflexia vlastného mozgu a srdca. Prečo aj srdca? Pretože nie všetko poznanie má racionálny charakter. Veľa názorov a postojov, ktoré mám, nie sú odôvodniteľné. Sú otázkou sympatií a preferencií, čo sa mi z nejakého dôvodu páči alebo nepáči.
Ekuména ako prijatie druhého človeka
To, čo nám v súčasnosti v komunikácii bytostne chýba, je prijatie druhého človeka, ktorý je iný ako ja. Práve v koučingu sa táto vlastnosť pestuje tým, že sa kouč nesnaží vyjadrovať svoj postoj, ale namiesto toho sa snaží klienta pochopiť vďaka aktívnemu počúvaniu a kladení pre klienta dôležitých otázok. Som presvedčený, že výsledkom dialógu, kedy sa navzájom skutočne počúvame a máme túžbu druhého človeka pochopiť, je porozumenie a pocit, že nás niečo spája, aj keď sme rôzni.
Slovenský kazateľ a spisovateľ Daniel Pastirčák v nedávnom rozhovore o jednote v cirkvi krásne pomenoval tuto našu potrebu po jednote v rôznosti, keď hovorí, že:
“…všetci ľudia sme v niečom jednotní, aj tí, čo nie sú v Cirkvi. Všetci máme svoj ľudský údel, svoje otázky medzi životom a smrťou, svoje hľadanie a to je prvý bod, ktorý nás spája. Čím viac sme jeden voči druhému otvorení, čím viac sme pokorní a počúvame sa navzájom, tým viac vnímame aj tú jednotu. Nič krajšie vlastne ani neexistuje, ako zážitok tej jednoty, keď sa stretnú ľudia z úplne rôznych cudzích ciest.”
https://nm.sk/17325/daniel-pastircak-postupne-zjednocovanie-cirkvi-je-nielen-mozne-ale-aj-nevyhnutne/
Tieto komunikačné problémy súčasnej spoločnosti sa dotýkajú aj cirkvi. Uzatváranie sa do sociálnych bublín a z toho prameniace sektárske myslenie však ohrozujú všetky typy komunít, nielen cirkevné spoločenstvá, s ktorými sa sektárske myslenie väčšinou spája. Podla Pastirčáka je liekom na sektárske myslenie v cirkvi ekuména ako budovanie jednoty medzi veriacimi. Skutočná ekuména sa však nedeje v ekumenických bohoslužbách, aj keď nič proti nim, ale v osobných rozhovoroch, v “priateľstvách spoločného hľadania.” Skutočná ekumena neprichádza organizačne zhora, ale organicky zdola. Základným predpokladom spoločného hladania je pritom vedomie, že nevlastním celú pravdu, ale som ochotný načúvať každej ľudskej bytosti. Pre kresťanov je to výzva načúvať nielen ľuďom z iných kresťanských denominácií, ale aj ateistom alebo veriacim z iných náboženských tradícií.
Toto spoločné hľadanie spája všetkých ľudí, ktorí hľadajú odpovede na svoje problémy a otázky, alebo iba túžia po vypočutí. Deje sa to pri koučingu, pri terapii, pri rozvíjaní kritického myslenia, ale aj v ekuméne.
Učme sa preto viac počúvať a pýtať sa a menej používať silné argumenty a nepriestrelné odpovede. Uľaví sa nám a svet bude o trochu krajší.
pozn. článok bol napísaný pre portál proboha.cz
Photo by Dima Pechurin on Unsplash