Prirodzenou vlastnosťou človeka je, že si vytvára zvyky a opakované vzorce správania. Tie sú dôležité pre orientáciu v živote. Vďaka nim môžeme porozumieť situáciám a reagovať na ne naučeným spôsobom. Keď sa rozsvieti na semafore zelená, automaticky sa dáme do pohybu. Keď ideme do svojho obchodu, zvyčajne máme svoje trasy, vieme, kde sú naše obľúbené produkty a nerozmýšľame nad alternatívami. Mimochodom tieto naučené vzorce sú dôvodom, prečo reťazce často menia regále, aby zvýšili záujem nakupujúcich obzerať sa aj po iných produktoch.
Rovnaké vzorce fungujú i v oblasti viery a náboženstva. Veriaci si vytvárajú opakované vzorce správania v kostole pri modlitbách, chválach, dobrodaroch apod. Očakávajú rovnaký priebeh bohoslužby, rovnaké správanie pri modlení sa a speve. Je to prirodzené. Pomáha to v porozumení zmyslu. Pri rovnakých vzorcoch nemusíme rozmýšľať nad ich významom. Sú nám známe, blízke, vďaka nim sa cítime ako doma. Aj doma máme radi, keď sú veci na svojom mieste a dodáva nám to pocit bezpečia. Všetko je ako má byť.
Jóbova frustrácia
Kniha Jób je jedným z mnoha biblických príkladov, ktorá nám ukazuje, ako povrchné môžu byť tieto naučené vzorce. Jób, ktorý žil zbožný život, prichádza o všetko, o majetok, o rodinu, o zdravie, vo svojom zármutku zlorečí deň, kedy sa narodil. Prežíva hlboký smútok, depresiu, beznádej. Veľká časť knihy sa dá popísať ako depresívna modlitba. V tom prichádzajú jeho traja priatelia, ktorí symbolizujú nezrelú vieru, ktorá sa bojí ťažkých otázok, dogmatickú vieru, ktorá uprednostňuje “správne a naučené” odpovede pred úprimným hľadaním. Priatelia hovoria v zmysle: “…prestaň sa rúhať Bohu, nauč sa mu veriť aj v ťažkých skúškach, nemáš právo ho obviňovať.” Tieto odpovede však Jóba vrhajú ešte do väčšej beznádeje, pretože jeho priatelia mu nerozumejú, nedokážu sa vcítiť do jeho pocitov, nedokážu pochopiť, akú bolesť prežíva. Nedokážu zostúpiť o desať levelov nižšie a otvoriť sa bolesti, ktorú prežíva Jób.
Henry Nouwen v knihe o Duchovnom sprevádzaní (Spiritual direction) píše na príklade Jóba, že duchovná pomoc človeku, ktorý ju potrebuje, si vyžaduje potvrdenie, nie popretie otázok, pochybností a hľadania.
“Ťažké otázky si v ťažkých chvíľach musíme klásť, čeliť im a žiť ich. To znamená, že musíme neustále odolávať pokušeniam prinášať alebo uspokojovať sa s jednoduchými odpoveďami, byť rýchlymi obhajcami Boha, cirkvi, tradície, alebo čokoľvek, čo máme sklon obhajovať……
…biblický príbeh o Jóbovi ktorý sa pýta ťažké otázky, odhaľuje, že nemožno nájsť pravdu, pokiaľ sa nesnažíme hľadať zmysel vecí, rozpoznávať ľudskú zraniteľnosť a obmedzenosť, vyhľadávať vzťahy s dôveryhodnými duchovnými priateľmi a odhaľovať tajomstvo transcendentného Boha, u ktorého končia všetky otázky.”
Henry Nouwen, Spiritual Formation, s.7 (Kindle version)
Pokec s Bohom
Nie všetci máme to šťastie, že máme vzťah s duchovným mentorom, ktorý sa nás snaží viesť cez životné krízy. Našťastie sa môžeme spoľahnúť na osobnú modlitbu – pokec s Bohom. Zámerne používam spojenie pokec s Bohom, pretože sa domnievam, že potrebujeme de-mytologizovať modlitbu.
Čo tým myslím? O čom je osobná modlitba?
Som presvedčený, že väčšina veriacich si pod slovom modlitba predstavujú vznešené krásne slová, ktorými sa snažia uctiť si Boha, chváliť ho, prosiť ho o odpustenie a slušným spôsobom mu predniesť naše prosby a starosti (zdravie, peniaze, vzťahy …). A podľa tejto vžitej predstavy, ktorá vychádza práve z dlhodobo naučených vzorcov správania z cirkvi, z mládeží a domácich skupiniek sa aj správajú a tak tieto naučené vzorce reprodukujú a posilňujú.
Som takisto presvedčený, že tieto šablonové modlitby, tento náboženský kŕč, je dôvodom, prečo sa niektorí veriaci, hlavne mladí, neradi modlia. Mám osobnú skúsenosť s rôznych fór, že osobná modlitba je duchovná disciplína, s ktorou majú veriaci najväčší problém. Neradi alebo málo ju praktizujú a nevedia sa zbaviť kŕčovitosti a stereotypov, ktoré v súvislosti s modlitbou zakúšajú.
Negatívne emócie sú ok
Tento stav je fascinujúci preto, že je v úplnom protikladu s biblickou skúsenosťou s modlitbou. Okrem Jóba sú to Žalmy, ktoré obsahujú množstvo dialógov medzi Bohom a človekom. Sú to veľmi osobné vyznania, dôverné rozhovory, hádky, modlitebné zápasy, lamentovanie autorov žalmov, prečo sa Boh nezmiluje nad ich útrapami, prečo mlčí, prečo nie je na strane spravodlivosti atď.
Jeden príklad za všetkých. Žalm 139:
“Kiežby si, Bože, zabil bezbožníka! Vzdiaľte sa odo mňa, krvilační muži! Tí sa na teba ľstivo odvolávajú a zneužívajú tvoje meno. Hospodin, nemám azda nenávidieť tých, čo teba nenávidia? Nemám si vari sprotiviť tých, čo povstávajú proti tebe? Nenávidím ich, naskrze ich nenávidím, stali sa mi nepriateľmi. Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce, skúšaj ma a poznaj moje zmýšľanie! Hľaď, či som na ceste trápenia a veď ma cestou večnosti!”
Biblia, Žalm 139:19-24 (ekumenický preklad)
Čo znamenajú tieto verše? Navádza nás autor k zabíjaniu? K nenávisti?
Domnievam sa, že nie. Biblia je skvelá v tom, že odkrýva srdcia autorov biblických textov. Za nič sa neschováva. Súhlasím s Johnom Markom Comerom, ktorý pri výklade tohto žalmu hovorí, že tieto slová neznamenajú, že nás Biblia učí nenávidieť, ale že nás učí byť úprimný. Skúmať vlastné vnútro, myšlienky, pohnútky, žiadosti a tie hovoriť Bohu.
Pokecať si…
Zanadávať…
Vyrozprávať sa…
Úprimne, jednoducho.
A výsledok? Až keď sa začnem vadiť s Bohom, prestanem sa ovládať, zahodím nábožensky kŕč a zažité stereotypy, ktoré nefungujú, až vtedy možno zažijem slobodu dôverného vzťahu s Bohom, ktorý znesie každú otázku, každú pochybnosť, všetok môj hnev a beznádej. Až potom možno zažijem slobodu vyznať: Bože skúmaj ma, poznaj moje srdce a moje zmýšľanie. Veď ma ty sám. Nech moja osobná modlitba je príležitosťou k duchovnému rastu a k autentickejšej viere.